Srpen 2008

Náš spoločný príbeh, šiesta časť od crystall

25. srpna 2008 v 17:02 | crystall-chan |  Príbeh crystall & Myzarey
Yamitsu prechádzala malou záhradou pred ich domom, bola plná kvetov, čo jej nebolo príliš po vôli, bolo to na ňu priveľmi farebné.

Bola to Mollitiina záhradka, rada v nej pracovala, starala sa o svoje kvety, rozprávala sa s nimi - čo už trochu zaváňalo podobným bláznovstvom, akým trpel Théodor, hoci si všeobecne všetci mysleli, že Mollitia je z rodiny Delchambre-ovcov najnormálnejšia, vlastne úplne normálna.

Niektorí si zasa mysleli, že je už dávno mŕtva, že ju jej potrhlý manžel za asistencie svojich zvrátaných detí brutálne zavraždil, preto už nevychádza z domu a jej choroba je len zásterka...

Stalo sa aj, že pani Nineburgová, ich najbližšia susedka, raz, po dlhej dobe, spozorovala Mollitiu v záhrade. Pani si vyšla do záhrady na čerstvý vzduch, využila chvíľku, keď jej manžel nebol doma - v snahe uchrániť ju pred zhoršením jej zdravotného stavu bol až prehnane starostlivý, celé dni jej nedovolil vstať z postele, vraj by mala len a len odpočívať. Mollitia teda zavalila slúžky kopou práce, aby si ju nikto nevšimol, Yamitsu bola na svojej obvyklej prechádzke, Shiroii zamknutý vo svojej izbe, a vyšla do záhrady skontrolovať, ako sa starý záhradník stará o jej záhony. Keďže na sebe mala len svoju snehobielu dlhú nočnú košelu, vždy mala porcelánovo bledú pokožku, ani nemusela byť celé dni zavretá vo vnútri, a jej dlhočizné blond, takmer biele, vlasy jej rozcuchával vietor, vyzerala mierne... nadpozemsky. Ako tam tak stála, celá biela uprostred záhrady, spozorovala ju pani Nineburgová a takmer dostala infarkt. Hneď rošírila klebetu, že je to pravda, že pani Delchambre-ová je dávno po smrti, že videla jej ducha na vlastné oči! Zašlo to tak ďaleko, že údajnú vraždu prišla riešiť polícia, ktorá, samozrejme, zistila, že je všetko v naprostom poriadku, a hoci je Mollitia nie práve zdravá, je živá...

Yamitsu spomienka na túto milú príhodu mierne zdvihla náladu. Nemala rada tie staré slúžky, predovšetkým Lobelle, všetky do jednej boli prehnane zvedavé, mysleli si, že ona je len dieťa, ktoré treba kontrolovať, aby niečo pre svoju detskú hlúposť a naivitu nevyviedlo, a ony, naopak, poznajú všetku múdrosť sveta, pretože sú staré a skúsené. Keby len vedeli, keby len vedeli! Má oveľa viac skúseností, ako ktorákoľvek z nich, je na tomto svete oveľa dlhšie, ako ktorákoľvek z nich! Opäť si spomenula na vystrašenú tvár pani Nineburgovej a na jej tvári zatrónil úprimný úsmev, takmer by sa začala smiať, keby...

Bránu do ich záhrady práve otváralo dáke dievča. Dievča v ružových šatách, s dlhými zvlenenými hnedými vlasmi, na vrchu hlavy veľká mašla, na tvári úsmev od ucha k uchu. Rozžiarila sa ešte viac, keď videla, ako jej Yamitsu kráča v ústrety a pobehla ku nej. "Ty ma ideš osobne privítať, Yamitsu?" potešila sa.

Yamitsu ju musela vyviesť z omylu: "Nie, Sayuri, chystám sa na prechádzku." povedala chladno, tak chladno, ako to len ona vedela.

Sayuri sa zazdalo, že sa pre tón Yamitsu-inho hlasu dokonca ochladilo, stále však nestrácala svoj optimizmus: "To je skvelé, pôjdem s tebou!"

Yamitsu-inu doteraz bezvýraznú tvár preťala zhrozená grimasa. Prechádzať sa so Sayuri? Preboha, o ničom takom by sa jej nesnívalo ani v najhorších snoch! Vlastne mala nočné mory veľmi rada...

Našťastie pre Yamitsu, Sayuri zrazu očividne posmutnela. Spomenula si totiž na dôvod svojej návštevy: "Vlastne nemôžem, prišla som za tvojim bratom, nesiem mu domáce úlohy!" Tvár sa jej opäť rozžiarila.

Sayuri bola Shiroii-ova spolužiačka, a hoci sa s Yamitsu v škole ukázali len zopárkrát, i to veľmi dávno, dalo by sa povedať dávno-pradávno, Sayuri ešte stále neomrzelo doliezať za Shiroii-om so zámienkou, že mu nosí úlohy. Vlaste mu ich skutočne nosila, akoby niekedy s Yamitsu plánovali návrat do školy. Podľa Yamitsu vyzeral blázon presne takto, ako Sayuri, hoci ju všetci Carougania pokladali za príkladnú mladú dámu, slušnú, vždy dobre naladenú, správne vychovanú.

Keď Sayuri videla Yamitsu-in chladný kamenný výraz, zrazu zvážnela i ona: "Preboha, Yamitsu!" Premerala si ju od hlavy až po päty, Yamitsu sprva nechápala, o čo jej ide, bola to podivná osoba. "To sú pohrebné šaty, však?" Yamitsu skoro vybuchla od zlosti, keď Sayuri nazvala jej obľúbené šaty pohrebnými. Potom to však prehodnotila a usúdila, že to bol pre ňu skôr kompliment než urážka. "Úprimnú sústrasť." Sayuri z Yamitsu-inho mlčania usúdila, že trafila do čierneho, "Kto ti zomrel?" Dodala opatrne. Vlastne si bola takmer istá, že zomrela pani Delchambre-ová, už-už sa jej do očí nahrnuli slzy...

No Yamitsu opäť chladným bezcitným hlasom vyhlásila: "Shiroii."

Na Sayurin výraz Yamitsu nezabudne do konca svojho dlhého-predlhého života. Sayuri sa okamžite rozplakala, tvár si zaborila do dlaní a vybehla na prázdnu ulicu.

Yamitsu sa len uškrnula a pokračovala v ceste.




Časť piata (Myzarey)

6. srpna 2008 v 20:54 | Myzarey |  Príbeh crystall & Myzarey
O niekoľko minút,keď už (Théodor) dával rozkazy slúžkam o nasledujúcom správaní sa v dome kým on bude preč,slúžky to hádam vedeli už odpredu-odzadu,schádzala dole jeho žena Mollitia.
"Arianne,nezabudni mojej žene každý deň o šiestej podávať lieky! Vcelku by sa mi nepáčilo,keby som sa po troch týždňoch vrátil domov a zase našiel ženu v katastrofálnom stave,pričom vo flaštičke bolo oveľa menej tabletiek ako by ich tam malo byť,všakže? Potom som ich tuším našiel v sene pri stajni ..." Théodor rozprával prísne,no odrazu sa mu na tvári zjavil veľký dobrosrdečný úsmev. Vyzeral ako čistý blázon.

Štvrtá časť od crystall

6. srpna 2008 v 15:56 | crystallica |  Príbeh crystall & Myzarey
"Dobré ránko, deťúrence moje milované!" natešene zvolal Théodor, keď vošiel do kuchyne na raňajky a sadol si za prestretý stôl.

Shiroii, ktorý dole zišiel len pred chvíľou, sa na neho veľmi čudne pozrel. Théodor sa tak trochu vymykal spod pravidla strašidelnosti členov tejto rodiny. Bol to veselý chlapík, azda až priveľmi, väčšina carouganov ho preto považovala za vyšinutého blázna. Ostatne, v rodine Delchambre-ovcov to nebolo nijako výnimočné.

"Dobré ráno, Théodor." zamrmlal Shiroii, keď sa nepekný pohľad na otca minul účinku a nezotrel mu z tváre široký úsmev.

"Théodor?" posmutnel inak vždy vysmiaty chlapík s prešedivelými vlasmi, niežeby inak vyzeral staro. A možno jeho vlasy ani neboli šedivé, mohli byť prosto prirodzene šedé. Veď i Shiroii mal šedé vlasy, a to mal len 19 rokov. "Prečo ma neoslovuješ 'otecko'? Alebo rovno 'otou-san'!" tento jeho vlastný nápad mu priam rozžiaril oči.

"Preboha!" prevrátil Shiroii očami. Yamitsu stále pokojne raňajkovala odhodlaná nenechať sa rannou škriepkou rušiť. "Ty a tá tvoja japonská mánia! Ja viem, naša pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra-pra stará mama bola japonka, preto máme také šibnuté mená."

Théodor ešte viac posmutnel, vyzeral ako malé dieťa, ktorému ste odopriali sľúbenú čokoládu.

"Fakt milujem tieto tvoje obsesie po národnostiach našich predkov! Ešte stále mám v čerstvej pamäti, ako si bol pred nedávnom posadnutý antickým Rímom a všetkých našich poštových holubov si pomenoval Brutus, Caesar a Cornelius!" mlel si svoje Shiroii, hoci jeho slová Théodora takmer rozplakávali, "Predkov máme tuším všade! Čo to bude nabudúce? Staroveký Egypt? Afrika? Mongolsko? Nabudúce sa rozhodneš premenovať ma na Džingischána!"

"Shiroii, to by už stačilo!" zasiahla Yamitsu. Hoci sa na ňu brat škaredo pozrel, okamžite stíchol a začal sa opäť venovať len a len svojim raňajkám. I tak sa ponáhľal do svojej izby...

Shiroii-ovým umlčaním sa do Théodora vrátilo pôvodné nadšenie: "A ako ste sa vyspinkali, detičky moje premilené?" Veselé oči mu prebehovali zo Shiroii-a na Yamistu tam a spät. Keď sa ani po chvíli nedočkal žiadnej odpovede, pokračoval: "Ste už vychystaní do školičky?"

"O čom to, preboha, hovoríš?!" vyletel na neho Shiroii, len čo začul slovo "škola". "Nepovedal si predsa, že tam už nikdy nemusíme vkročiť?"

Ku tomuto sa musela vyjadriť i Yamitsu, hoci jej reakcia nebola až taká prudká, hovorila absolútne pokojne: "Dobre predsa vieš, že chodiť tam je pre nás viac ako zbytočné. Dnešní ľudia sú hrozne hlúpi. Všetci do jedného. A učiteľky sú na tom najhoršie."

"Tu ale nejde o vzdelanie!" vyhlásil Théodor razantne, "Ide o kontakt s rovesníkmi! Stále ste zavretí doma, stávajú sa z vás nekomunikatívni jedinci, je to len pre vaše dobro! Pohrať sa trochu s inými deťmi nikdy nezaškodí."

"My sa už nehrávame, máme 19, Théodor." pripomenula mu Yamitsu, niežeby to pomohlo.

"A okrem toho sa s nami nikto nebaví, všetci si myslia, že sme blázni." dodal Shiroii.

"Tak ich musíte presvedčiť o opaku!" trval si na svojom Théodor, "Ja mám prácu, nikdy tu nie som, Mollitia je chorá, na čo by ste trčali doma? Na začiatok by stačil jeden deň v týždni! Čo takto sa zabaviť, hm?"

"Ja sa zabavím pokojne i sám!" vyhlásil Shiroii a postavil sa, "Do toho blázninca, ktorý sa nazýva škola, ma už nikto nikdy nedostane! Ten týždeň mi bohate stačil do konca života." A v domnení, že je táto téma uzavretá opustil kuchyňu a vrátil sa do svojej izby, z ktorej opäť celý deň nevyliezol.

Yamitsu, ktorá ešte stále jedla, ďalšiu pol hodinu počúvala Théodorove farbisté predstavy o carouge-skej škole. Ako tam zapadnú a o chvíľu sa stanú stredobodom pozornosti (akoby už stredobodom pozornosti neboli, hoci nie práve v tom pozitívnom slova zmysle) a obľúbencami celej triedy. Vraj by si Yamitsu mohla nájsť dákeho pohľadného mládenca a Shiroii dáku pohľadnú slečnu a, samozrejme, kopu priateľov k tomu. Mohli by usporadúvať záhradné večierky, ako to robia iné zazobané detičky a...

Nič z toho však Yamitsu nepočula, myšlienkami bola niekde inde. Keď dojedla, vstala od stola, podišla k otcovi a pobozkala ho na čelo, pretože vedela, že o chvíľu opäť pracovne odchádza do zahraničia a dlho sa neuvidia. Takto sa s ním lúčila už od mala. Potom jednoducho bez slova odišla.

Théodor zostal sedieť v kuchyni sám a riadne zmätený. Jeho deti si robia, čo chcú!




Časť tretia (Myzarey)

6. srpna 2008 v 0:06 | Myzarey |  Príbeh crystall & Myzarey
Ako sa jej nikto neozýval,rozhodla sa zložiť ruku zo zábradlia,no v tom sa pred ňou niečo mihlo. Pani Nineburgová nadskočila a opäť zanadávala. Pred ňou sa zjavilo druhé dieťa rodiny Delchambre-ovcov,Yamitsu.
Yamitsu mala na tvári veľmi chladný výraz a hrozivo sa týčila nad pani Nineburgovou. Jej tmavé vlasy a čierne šaty krásne kontrastrovali so zošedivelýmimi vlasmi pani Nineburgovej a jej sivo-bielymi,i na tú dobu mimoriadne staromodnými šatami.
Pani Nineburgová si vydýchla,čakala totiž niečo horšie. Keď však zdvihla hlavu a zaregistrovala Yamitsuin výraz tváre,prebehli ňou zimomriavky. To dievča je také strašidelné!
Yamitsu si pani Nineburgovú celú prezrela a na tvári sa jej zjavil malý úškrn.
"Idete s dobou."
"Čo si tým chcela ...."
"Ale nič," skočila jej Yamitsu do reči a prestala sa usmievať, "Čo tu chcete? Kto vás pustil dnu?"
"J-ja ... to malé chlapčisko ... tvoj brat ...."
Pani Nineburgová pomaly ale isto začínala ľutovať,že sem vôbec išla. Títo ľudia sa jej vôbec nepáčili.
"A?"
"Chce-chcela som vidieť tvojho otca ..."
"Prečo?"
"V-vlastne neviem. Už ... už pôjdem."
Yamitsu sa opäť usmiala.
"Správne. Odprevadím Vás."
Stará žena sa zatvárila ešte vystrašenejšie no potichu súhlasila. V duchu si hovorila,že sem veru nikdy viac nepríde.
"Viete," začala potichu opäť Yamitsu,že pani Nineburgová musela poriadne naťahovať uši aby ju vôbec počula, "myslím že viem prečo ste sem prišli." dokončila,keď stáli už na prahu dverí.
"Naozaj? Tak potom ... " zdalo sa,že žena opäť našla svoju stratenú odvahu,Yamitsu však mala navrch.
"Samozrejme. Dobre viem,že váš syn vlastní jeden podradný ústav. Viete,pre bláznov. Myslíte si že som blázon?" Yamitsu rozprávala až znepokojujúco kľudne a pomaly.
"N-nie."
"Tak potom ... musím Vás poprosiť,aby ste ku nám viac nechodili. Pretože jeden môj príbuzný pracuje na jednom mieste,kde by sa VÁM nemuselo páčiť... Môžem sa niečo spýtať?"
Stará žena nepatrne prikývla hlavou.
"Koľko máte rokov?"
Pani Nineburgová čakala hocijakú otázku,ale toto naozaj nie.
"68." Rozhodla sa zabudnúť na správne maniere,že dáma svoj vek neprezrádza.
Na Yamitsuinej tvári sa opäť zjavil úsmev.
"Och ... tak to pri bratrancovi skončíte čoskoro tak,či tak."
To bolo na pani Nineburgovú príliš. Bez rozlúčenia a tak rýchlo ako jej to staré kosti dovoľovali odchádzala.
Yamitsu ešte stále s úsmevom na tvári sledovala ako sa stará žena ponáhľa preč.
"Keď vidím tvoj výraz tváre,Yamitsu ... Tá už tuším nepríde." ozval sa Shiroii,ktorý sa zjavil za ňou.
"Nie. Tým som si istá."
Od toho dňa sú dvojičky Delchambre-ové po celom Carouge známe ako "deti démona",či dokonca "deti diabla". O to sa veru pani Nineburgová postarala.

Druhá časť (crystallica)

5. srpna 2008 v 22:16 | crystall |  Príbeh crystall & Myzarey
Poznámka: Už som domyslela chýbajúce mená, sú dopísané pri prvej časti tohto príbehu. Viem, nie sú nič moc, ostatní hrdinovia na tom možno budú lepšie.


Pani Nineburgová zostala v rozsiahlom sídle Delchamber-ovcov úplne sama. Stála pod schodami a dívala sa hore, kde jej pred chvíľou zmizlo to neposlušné šedovlasé chlapča.

Zmätene sa obzerala na vôkol, dom bol zrazu absolútne tichý.

"Pán Delchambre?" zvolala bojazlivým hláskom, to ticho ju mierne desilo.

"Pán Delchambre?!" zvolala už hlasnejšie a odvážnejšie, čo ho by sa predsa mala báť?

No žiadnej odpovede sa nedočkala.

"Ten malý nevychovaný fagan!" zamrmlala si popod nos pár neslušných slovíčok na Shiroii-ovu adresu.

Pozrela sa hore schodmi, ruku položila na prvý stĺpik prekrásne vyrezávaného dreveného zábradlia. Premýšľala či má vyjsť hore a nájsť si pána Delchamber-a sama. Alebo by sa mohla vrátiť domov a nakŕmiť svoje mačky... K susedom príde nabudúce, snáď jej tento raz otvorí to divné dievčatko. Stále lepšie ako tamten nevychovaný faganisko, hoci len o trošku.

Časť Prvá (Myzarey)

3. srpna 2008 v 17:28 | Myzarey |  Príbeh crystall & Myzarey
Nad malým švajčiarskym mestečkom sa za obzorom práve ukázalo slnko. Pre Carouge,ako sa toto mesto nazývalo, to bolo obrovským potešením a vyslobodením zo zajatia tmavých pochmúrnych mrakov,ktoré posledné dni zaťažovali oblohu a hrozivo sa prevísali nad hlavami jednoduchých a ťažko pracujúcich ľudí. Daždivé počasie však neznepríjemňovalo život len roľníkom,ktorí každým dňom bojovali o zajtrajšok s čoraz menším kúskom obilia. Potopy spôsobili veľké problémy na cestách a klasické autá rozmaznaných bohatých pánov "odmietali spĺňať svoje povinnosti",ako to s radosťou tí najbohatší vykrikovali keď sa im kolesá zaborili do veľkého hustého blata pri ceste.

Slnko však už vysušilo veľké mláky,preto bolo na cestách rušnejšie ako ostatné dni. Svitalo a naradostení carougeskí,poväčšinou mužskí obyvatelia sa ponáhľali do práce a ich ženy vyháňali svoje deti do školy.

Takýto,takmer ako keby rituál,vykonávala každá rodina každé ráno. Samozrejme,našli sa aj výnimky a jednou z nich je rodina Delchambre. Théodor a Mollitia dávno prestali nútiť chodiť svoje deti do školy,čo odôvodňovali tým, že ich deti sú jednoducho príliš inteligentné a dokonca inteligentnejšie než samotní učitelia. Nebolo však človeka,ktorý by o tom nepochyboval. Yamitsu a Shiroii,dvojičky rodiny Delchambre,boli zvláštne deti a podľa niektorých dokonca naháňali strach. Veľa ľudí navštevovalo rodinu Delchambre s "radami" dať svoje deti do nejakého ústavu alebo centra,kde by sa im dožičilo patričnej "pomoci".

Napríklad pani Nineburgová,postaršia,senilnejšia žena,ktorá si neustále myslí že je obklopená rozkošnými mačkami,hoci sú pri nej jej malí vnukovia,nedávno prišla na návštevu a keď jej Shiroii otvoril dvere oznámila,že sa chce rozprávať s jeho otcom.

"Ľutujem,otec nie je doma." otrávene zahlásil Shiroii. Bohužiaľ však netrafil ten správny moment,pretože odrazu sa z horného poschodia veľkého domu ozval otcov hlas,ktorý oznamoval Yamitsu nech ide za svojou chorou matkou.

"No to isto." uštipačne poznamenala stará žena a nevychovane vošla dnu.

Shiroii prevrátil očami,no nepovedal nič. Práve položil jednu nohu na schody,keď sa stará žena ozvala opäť.

"Mladý chlapče,dúfam,že ideš zavolať svojho otca,ako som chcela."

"Nie."

"Prosím?"

"Nie."

"Čo myslíš tým nie,ty jeden nevychovaný,malý ..."

Čo však je,sa Shiroii nikdy nedozvie,pretože v tom momente za sebou zabuchol dvere na svojej izbe.

(pozn AYAmee:netuším ešte ako sa tá rodina vlastne volá? Rovnako otec i matka,preto tie bodky a otázniky,to treba doplniť ^^a situovala som to celé do švajčiarskeho mesta Carouge,to je malé mesto pri rieke,nachádza sa blízko pri Geneve a teda aj pri Francúzsku,checkovala som švajčiarsku mapu ^^


Ja ten blog zabijem, neuložil mi to, ksa! Tak pekne krásne znova...

Poznámka pre Myz-chan: Slečna Aya aneb crystall sa konečne odhodlala pomenovať našich hrdinov. A hoci sú to mená dosť nepekné, hlavne, že už sú. Človek si i tak meno nevyberá, hoci pri literárnych postavách to má na vine spisovateľ, nie šialený rodič.

meno rodiny: DELCHAMBRE (čítaj "delšámbr", franc.) - presný význam netuším, volá sa tak jedna teta, čo zostavovala moju učebnicu francúzštiny
otec: THÉODOR (franc.) - klišé meno, vo Francúzsku jedno z najobľúbenejších
mama: MOLLITIA (lat.) - značí "neha"