Náš spoločný príbeh, šiesta časť od crystall

25. srpna 2008 v 17:02 | crystall-chan |  Príbeh crystall & Myzarey
Yamitsu prechádzala malou záhradou pred ich domom, bola plná kvetov, čo jej nebolo príliš po vôli, bolo to na ňu priveľmi farebné.

Bola to Mollitiina záhradka, rada v nej pracovala, starala sa o svoje kvety, rozprávala sa s nimi - čo už trochu zaváňalo podobným bláznovstvom, akým trpel Théodor, hoci si všeobecne všetci mysleli, že Mollitia je z rodiny Delchambre-ovcov najnormálnejšia, vlastne úplne normálna.

Niektorí si zasa mysleli, že je už dávno mŕtva, že ju jej potrhlý manžel za asistencie svojich zvrátaných detí brutálne zavraždil, preto už nevychádza z domu a jej choroba je len zásterka...

Stalo sa aj, že pani Nineburgová, ich najbližšia susedka, raz, po dlhej dobe, spozorovala Mollitiu v záhrade. Pani si vyšla do záhrady na čerstvý vzduch, využila chvíľku, keď jej manžel nebol doma - v snahe uchrániť ju pred zhoršením jej zdravotného stavu bol až prehnane starostlivý, celé dni jej nedovolil vstať z postele, vraj by mala len a len odpočívať. Mollitia teda zavalila slúžky kopou práce, aby si ju nikto nevšimol, Yamitsu bola na svojej obvyklej prechádzke, Shiroii zamknutý vo svojej izbe, a vyšla do záhrady skontrolovať, ako sa starý záhradník stará o jej záhony. Keďže na sebe mala len svoju snehobielu dlhú nočnú košelu, vždy mala porcelánovo bledú pokožku, ani nemusela byť celé dni zavretá vo vnútri, a jej dlhočizné blond, takmer biele, vlasy jej rozcuchával vietor, vyzerala mierne... nadpozemsky. Ako tam tak stála, celá biela uprostred záhrady, spozorovala ju pani Nineburgová a takmer dostala infarkt. Hneď rošírila klebetu, že je to pravda, že pani Delchambre-ová je dávno po smrti, že videla jej ducha na vlastné oči! Zašlo to tak ďaleko, že údajnú vraždu prišla riešiť polícia, ktorá, samozrejme, zistila, že je všetko v naprostom poriadku, a hoci je Mollitia nie práve zdravá, je živá...

Yamitsu spomienka na túto milú príhodu mierne zdvihla náladu. Nemala rada tie staré slúžky, predovšetkým Lobelle, všetky do jednej boli prehnane zvedavé, mysleli si, že ona je len dieťa, ktoré treba kontrolovať, aby niečo pre svoju detskú hlúposť a naivitu nevyviedlo, a ony, naopak, poznajú všetku múdrosť sveta, pretože sú staré a skúsené. Keby len vedeli, keby len vedeli! Má oveľa viac skúseností, ako ktorákoľvek z nich, je na tomto svete oveľa dlhšie, ako ktorákoľvek z nich! Opäť si spomenula na vystrašenú tvár pani Nineburgovej a na jej tvári zatrónil úprimný úsmev, takmer by sa začala smiať, keby...

Bránu do ich záhrady práve otváralo dáke dievča. Dievča v ružových šatách, s dlhými zvlenenými hnedými vlasmi, na vrchu hlavy veľká mašla, na tvári úsmev od ucha k uchu. Rozžiarila sa ešte viac, keď videla, ako jej Yamitsu kráča v ústrety a pobehla ku nej. "Ty ma ideš osobne privítať, Yamitsu?" potešila sa.

Yamitsu ju musela vyviesť z omylu: "Nie, Sayuri, chystám sa na prechádzku." povedala chladno, tak chladno, ako to len ona vedela.

Sayuri sa zazdalo, že sa pre tón Yamitsu-inho hlasu dokonca ochladilo, stále však nestrácala svoj optimizmus: "To je skvelé, pôjdem s tebou!"

Yamitsu-inu doteraz bezvýraznú tvár preťala zhrozená grimasa. Prechádzať sa so Sayuri? Preboha, o ničom takom by sa jej nesnívalo ani v najhorších snoch! Vlastne mala nočné mory veľmi rada...

Našťastie pre Yamitsu, Sayuri zrazu očividne posmutnela. Spomenula si totiž na dôvod svojej návštevy: "Vlastne nemôžem, prišla som za tvojim bratom, nesiem mu domáce úlohy!" Tvár sa jej opäť rozžiarila.

Sayuri bola Shiroii-ova spolužiačka, a hoci sa s Yamitsu v škole ukázali len zopárkrát, i to veľmi dávno, dalo by sa povedať dávno-pradávno, Sayuri ešte stále neomrzelo doliezať za Shiroii-om so zámienkou, že mu nosí úlohy. Vlaste mu ich skutočne nosila, akoby niekedy s Yamitsu plánovali návrat do školy. Podľa Yamitsu vyzeral blázon presne takto, ako Sayuri, hoci ju všetci Carougania pokladali za príkladnú mladú dámu, slušnú, vždy dobre naladenú, správne vychovanú.

Keď Sayuri videla Yamitsu-in chladný kamenný výraz, zrazu zvážnela i ona: "Preboha, Yamitsu!" Premerala si ju od hlavy až po päty, Yamitsu sprva nechápala, o čo jej ide, bola to podivná osoba. "To sú pohrebné šaty, však?" Yamitsu skoro vybuchla od zlosti, keď Sayuri nazvala jej obľúbené šaty pohrebnými. Potom to však prehodnotila a usúdila, že to bol pre ňu skôr kompliment než urážka. "Úprimnú sústrasť." Sayuri z Yamitsu-inho mlčania usúdila, že trafila do čierneho, "Kto ti zomrel?" Dodala opatrne. Vlastne si bola takmer istá, že zomrela pani Delchambre-ová, už-už sa jej do očí nahrnuli slzy...

No Yamitsu opäť chladným bezcitným hlasom vyhlásila: "Shiroii."

Na Sayurin výraz Yamitsu nezabudne do konca svojho dlhého-predlhého života. Sayuri sa okamžite rozplakala, tvár si zaborila do dlaní a vybehla na prázdnu ulicu.

Yamitsu sa len uškrnula a pokračovala v ceste.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Myzarey Myzarey | 26. srpna 2008 v 18:24 | Reagovat

LOL,ten koniec to totálne zabil! xDxDxDxD

2 crystall crystall | E-mail | Web | 26. srpna 2008 v 18:57 | Reagovat

Dík, aj mňa to trošku pobavilo, čo som to sama vymyslela. Samozrejme, podotýkam to so všetkou skromnosťou :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama