Září 2008

Siedma Časť (Myzarey)

1. září 2008 v 2:24 | Myzarey - chan |  Príbeh crystall & Myzarey
Pomaly otvorila železnú bránku,ktorou predchvíľou vybehla Sayuri. Zakaždým keď ňou prešla prepadol ju zvláštny pocit slobody a voľnosti. Nemusela sa starať o chorú matku,či počúvať otcove otravné návrhy týkajúce sa návratu do školy,ktoré,mala pocit,sa stupňovali každým dňom čo bol doma. Shiroii jej tiež veru priveľmi nepomáhal a hoci bol celé dni zavretý iba vo svojej izbe,občas by uvítala keby bol čo i len o trošku milší. Na druhej strane to však Yamitsu priveľmi nevadilo,ak tu bol niekto kto ho dokázal zakaždým uzemniť,tak to bola práve ona.
Yamitsu sa prechádzala po širokej ulici. Na hlúpe pohľady okoloidúdich ľudí si už úplne zvykla a naučila sa nevšímať si ich. Takže keď jedna stará žena okato postávala pri jej vchodovej bránke opierajúc sa o špinavú lopatu,ktorú pravdepodobne robila poriadok v o svojej skromnej záhrade,Yamitsu sa tvárila že ju absolútne nevidí - dobre vedela,že to ľudí provokuje a evokuje to v nich ďalšie činy aby si ich všimla a poznala ako ju tam nechcú.
Išla už snáď hodinu,vôbec ju však neboleli nohy. Na podobné,ba dokonca i dlhšie prechádzky bola navyknutá. Pamätala si,ako raz na ňu jej otec nakričal,keď bola menšia,a vrátila sa domov keď už zapadlo slnko po celodňovej prechádzke. Odvtedy má Théodor veľmi skeptický názor na jej odchádzania z domu,nikdy jej však nepovedal nič - dobre vedel,že keď si jeho dcéra niečo zoberie do hlavy tak to spraví a on tomu rozhodne nezabráni aj keby veľmi chcel.
Yamitsu vírili hlavou všakovaké myšlienky a jej nohy chodili ako sami chceli. Naraz sa spamätala a už stála pri vysokom čiernom hustom lese. Do tohto lesa ešte nikdy nezašla hlboko. Pomyslela si,že prechádzať sa medzi tými hlavami plnými hlúpymi poznámkami o jej "hrôzostrašnosti" sa jej nechce a ten les vyzeral tak lákavo ...
Ďalej nerozmýšľala a zašla do neho. Kráčala hlbšie a hlbšie a čierne topánky sa jej zabárali chvíľu do malých kaluží blata,pamiatky z nedávnych dažďov,chvíľu zase do vysokých tráv. Pri malej chvíľke nepozornosti a zasnívania sa sa jej podarilo na malom kúsku trhnúť šaty,na čo hlasno zanadávala,no jej chladný flegmatizmus jej viac nedovoľoval. Predsa si to jednoducho zašije.
Zazdalo sa jej,že počuje dajaký šuchot. Zastala. Nič už nepočula,tak usúdila že to bola zrejme ona. Ako sa však pohla,ozvalo sa to znova. Yamitsu neznášala keď sa s ňou niekto takto hrá.
"Je tam niekto?" zakričala.
"Je tam niekto?" ozval sa akýsi neznámy hlas. Najskôr detský hlas,ticho poznamenala Yamitsu a prevrátila očami. Nemala rada deti,a už vôbec nie také,ktoré po nej opakujú.
Prešla ešte pár metrov a do očí jej vrazila veľká kamenná zrúcanina gothického hradu. Divné,pomyslela si Yamitsu. Netušila,že je tu niečo také a nespomínala si že by o tom niekto hovoril.
Začula hlasný plač. Po jeho hlasitosti pokračovala ďalej a dúfala že natrafí na toho,komu ten plač patrí.
Predrala sa poslednou skupinou stromov a odhrnula z cesty posledné zavadzajúce vetvičky zelených ihličnatých stromov a zjavila sa na maličkej čistinke vedľa zrúcaniny,uprostred ktorej sa črtal vysoký oceľovosivý kameň a na ňom sedelo malé dievčatko. Silno plakalo a neprestalo ani keď sa Yamitsu pomaly priblížila ku nemu. Tvár si objímalo dlaňami rúk a svetlé kučeravé vlasy jej viali v smere vetra fúkajúceho od západu. Bolo oblečené v dlhých bielych šatách,nápadne pripomínajúcich stredoveký štýl.
"Čo ti je?" spýtala sa Yamitsu a sklonila sa ku nej. V hlave jej skrzla myšlienka,že sa správa hlúpo,vo vnútri to odmietala,niečo neznáme ju však nútilo správať sa ku tomu dievčaťu milo a prívetivo a poskytnúť jej všetko čo si len zažiada,hoci vedela,že je to choré a normálne by to neurobila.
Dievčatko neodpovedalo,stále len silno plakalo a zdalo sa,že ho neutíši nič.
Yamitsu ho nežne pohladila po tvári a v jej vnútri sa opäť ozval ten istý hlas. Čo to robíš?pýtala sa sama seba.
Dievčatko zdvihlo hlavu a pozrelo na ňu nebesky modrými uplakanými očami. Pôsobila ako anjel. Vlastne jej stačili len krídla a bola by dokonale presvedčivým anjelom.
"Ako sa voláš?" spýtala sa Yamitsu. S hlasom vo vnútri prestala bojovať,hoci tomu nerozumela a nechápala čo sa s ňou deje a čo spôsobuje toto jej správanie.
"Chouchou."
Prekvapil ich silný závan vetra. Stromy a tráva sa pod jeho tlakom ohýbali a opäť vracali do svojho pôvodného tvaru.
"Ja som Yamitsu."
"Zoberieš ma ku sebe?" Chouchou sa na ňu usmiala.
"J-ja...nemôžem..." začala Yamitsu.
"Prosím!" Chouchou na ňu vrhla detský pohľad,ktorému nemohol odolať nikto a to Chouchou vedela.
Hoci Yamitsu váhala,napokon ju chytila za ruku. Chouchou zoskočila z kameňa a nechala sa odviesť Yamitsu. Prestala sa usmievať a hodila nevraživý pohľad na staré zrúcaniny hradu,ten si však Yamitsu už nevšimla.
O dve hodiny už obe spoločne prechádzali vstupnými dverami Delchambreovcov.
"Netušil som,že som zomrel." poznamenal Shiroii schádzajúc dole schodmi.
"Bol to jediný spôsob ako sa jej zbaviť..."
"Č-čo t-to je ..." tie slová Shiroii vydýchol ukazujúc trasúcou rukou a hľadiac na Chouchou skrývajúcu sa za Yamitsu.