Prvá časť

10. července 2011 v 19:33 | crystallica |  Konečná verzia

LEGENDA:
Natalica| crashy | capepeidy | crystall | Myzarey


Erik sa zobudil a prudko sa postavil z gauča, na ktorom spal. Zdalo sa mu, že z kuchyne počul zvláštne zvuky, čo bolo podozrivé, keďže býval sám a pokiaľ vedel, nikto u neho nebol. Potichu prešiel po chlpatom koberci, strašnom gýči, ako hovorieval. Zastal pred dverami, teda skôr závesom do kuchyne. Záves ľahko a potichu odhrnul a nazrel do miestnosti.

V tom momente sa mu nesmierne uľavilo. Celkom zabudol na svojho domáceho maznáčika - Benny stál uprostred stola a šťastne vrtel chvostom. Erik pristúpil k nemu a poškrabkal ho za jeho dlhými ušami.

Zodvihol zo zeme roztvorenú knihu a pohár. Chcel položiť obidve veci na stôl, keď ho v tom upútala veta, nachádzajúca sa na začiatku strany: "Niekto ťa sleduje."

Erik zúrivo zaklapol knihu a dúfal, že je len príliš paranoidný z toho hororu, ktorý pozeral večer. Nemohol si však pomôcť, mal z toho všetkého zlý pocit. Benny nastražil uši a potichu zakňučal, keď sa zrazu z tieňa pri chladničke vynorila postava a priložila Erikovi nôž ku krku.

Strieborná čepeľ ho pošteklila po holej pokožke. Na chrbte zacítil teplo vychádzajúce z útočníka. Srdce mu vynechalo pár úderov.

Strieborné ostrie z ničoho nič dopadlo s rindžaním na drevenú dlážku. Ani nežmurkol a rozbehol sa preč z kuchyne. Posledné kúsky zdravého rozumu mu vyslali signál do chodidiel.

Sám nerozumel tomu, keď sa z tmavej ulice vracal opäť do svojho domu.

Zastal pred vchodovými dverami, ktoré po jeho úteku zostali otvorené dokorán a nazrel dnu. Tmavá chodba bola tichá, na jej konci sa vlnil záves, obtiahnutý oranžovým svetlom - v kuchyni sa ešte svietilo.

Vošiel dnu a s búšiacim srdcom opatrne našľapoval po starej drevenej dlážke, ktorá tíško vŕzgala. Keď prechádzal okolo vešiaka na kabáty, zvesil z neho svoj dáždnik a zodvihol ho do vzduchu miesto zbrane - bol to trochu smiešny obranný nástroj, ale nič lepšie nemal. A v aktuálnom rozpoložení mu i obyčajný, neškodný dáždnik prišiel ako smrtonosná zbraň. Kuchyňa sa približovala, Erik sa zahnal dáždnikom, pripravený riadne ním tresnúť prípadného útočníka po hlave.

Chlapec sa zhlboka nadýchol a so strachom v očiach opatrne nakukol do kuchyne. Nik tam nebol, na stole iba opäť sedel Benny a čítal knihu. Teda, samozrejme, že pes nemôže čítať knihu, Benny len sedel nad otvorenou knihou a nadšene vrtel chvostom. Erik však dáždnik ešte neodložil, dvakrát obišiel stôl, rozhliadajúc sa po celej kuchyni, no nik tam nebol, nik... Dokonca zmizol aj nôž, ktorý mu ktosi ešte pred chvíľou držal pod krkom. Chlapec nechápavo pokrútil hlavou, keď pokladal dáždnik na stôl vedľa psíka.

"Šibe mi?" spýtal sa Erik Bennyho či skôr seba, keď psa hladkal po hlave. Potom mu zrak padol na vetu na konci roztvorenej dvojstránky (aj keď mal chlapec pocit, že knihu už zatvoril): "A bude ťa sledovať stále, až kým nedosiahne to, po čom najviac túži. A on túži len po jednom..." Veta pokračovala na ďalšej strane.

Čo je to s tou hlúpou knihou? Pýtal sa sám seba Erik, pretože ho akosi zneisťovala. Čo je to vôbec za knihu, kde sa tu vzala, kto mu ju požičal? Akosi si na to nepamätal. Stále mechanicky hladkal Bennyho a mal nutkanie obrátiť stránku a prečítať si zvyšok tej myšlienky, no zároveň to nechcel urobiť - tým by pripustil, že tej náhode, vďaka ktorej si všimol práve tie správne vety v danej knihe, prikladá význam. Zaváhal.

Pri racionálnom rozmýšľaní chcel zostať čo najdlhšie. Celá táto situácia možno bola vyvolaná len jeho predstavivosťou. Prečo by to musela byť pravda? Veď si tým nebol istý a nebol tu nikto, kto by mu to potvrdil.

Prešiel si po krku, ako to robieval vždy, keď sa snažil pochopiť situáciu. Po chvíli ruku z krku stiahol a natiahol sa k obalu knihy, aby ju mohol zavrieť. Chytil pravú polovicu knihy a v tom si uvedomil, že na ňu maľuje červené odtlačky svojich rúk. Rýchlo knihu pustil a pozrel sa na svoju ruku. Nemal na nej žiadne zranenie, ani len porezanie od papiera, ktoré by nepríjemne štípalo. Prešiel k umývadlu, aby si umyl ruky, no predtým si podvedome utrel rukou krk a až potom mu došlo, čo sa vlastne stalo a čo nie.

Zdesene si umýval ruky a párkrát si studenou vodou utrel i ranu. Zobral si vreckovku a priložil ju ku kvapkám krvi. Nebolo to v poriadku, pretože sa už nemohol nijako oklamať -naozaj sa niečo stalo.

Bez rozmýšľania vytrhol poslednú stranu, na ktorej si ešte pred chvíľou prečítal pár viet. Svojho psa nechal napospas osudu. Uvedomoval si, že musí odísť. Preč z tohto domu. Naozaj musí ísť preč. Poskladanú stranu strčil do vrecka a s dáždnikom - pre každý prípad - sa rozbehol na autobusovú zástavku. Ak musí ísť preč, nemôže ísť k známym. Mohol by ich vystaviť riziku, ak je toto všetko pravda. Musí ísť do baru. Nejakého ľuďmi preplneného baru.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama