Trochu DOSŤ psycho desina

8. července 2011 v 2:08 | crystallica |  Pracovná verzia
Neviem prečo, ale začala som si náš príbeh predstavovať ako anime - vidím jeho plagát, na ktorom je Lea na striebristej motorke, vyškiera sa, užíva si rýchlu jazdu, vejú za ňou vlasy; a ako kliešť sa jej pridŕža Erik so strachom v očiach, vo vystretej ruke drží svoj dáždnik ako dáky prápor. Je noc, čiernočierna tma, no na nich dopadá svetlo z neďalekej lampy, o ktorú sa opiera muž, oblečený celý v čiernom, s čiernym klobúkom, hlavu má sklonenú a rukou sa dotýka striešky klobúka, takže nik nevidí jeho tvár, lebo sa kúpe v tieni... :D

Keď sa zvalil na jednu z nepohodlných lavíc v čakárni pred ambulanciou pohotovosti, cítil sa príšerne - nielenže práve zažil krkolomnú jazdu na motorke, z ktorej sa mu dvíhal priam žalúdok, akoby trikrát za sebou zjazdil extrémnu horskú dráhu; začínal mať aj nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje. Ale nebol to nik z tých ochkajúcich a aukajúcich nešťastníkov, ktorí podobne ako on čakali na ošetrenie, tých zaujímali vlastné rany a zlomeniny. Cítil, akoby tu bol ešte niekto - niekto skrytý alebo rovno neviditeľný, niekto...

"Šibe mi, určite mi šibe!" zabrblal Erik zúfalo a začal sa nervózne rozhliadať vôkol seba, akoby niečo hľadal.

"Vravel si niečo?" zaujímala sa Lea, ktorá sedela vedľa neho, nezainteresovane listujúc akýmsi časopisom o zdraví, ktorý našla na lavičke.

"Kde mám dáždnik?!" spýtal sa náhle, akoby bol dáždnik pre neho priam životne dôležitý.

"Sme vo vnútri," krútila nad ním Lea nechápavo hlavou, "tu pršať nebude... "

"Ja potrebujem svoj dáždnik!" Erik začínal byť hysterický, jeho tón bol plný paniky, dokonca Leu chytil za plecia a mierne ňou triasol, akoby si ona potrebovala uvedomiť, že jeho dáždnik je v tejto situácii najpodstatnejší.

"Dobre, dobre!" Lea sa radšej postavila, "Nechala som ho pri motorke, ale donesiem ti ho, ak ho tak veľmi... potrebuješ. A keby si sa medzičasom dostal dnu," ukázala k dverám pohotovostnej ambulancie, "povedz im, nech ti skontrolujú i hlavu, je dosť možné, že máš otras mozgu..." Dodala napoly pobavene, napoly starostlivo, akoby sa vážne obávala o jeho zdravie, len to nechcela dať tak okato najavo.

Erik sledoval jej chrbát, až kým sa mu nestratila za rohom, potom pohľad presmeroval k dverám ambulancie. Zhlboka si povzdychol. Chcel to mať už čím skôr za sebou, aby mohol vymyslieť, čo ďalej. Uvažoval, či by nemal utiecť: dáždnik mu síce bude chýbať, ale bola to dobrá príležitosť - takto Leu aspoň do ničoho nezatiahne... No možno by ju do toho zatiahnuť mal - bola celkom... Bola mu prosto istým spôsobom sympatická, hoci pôsobila mierne nevrlo a na Erikov vkus priveľmi divoko... A práve preto nevedel, či ju do toho má zaťahovať alebo nie - istým spôsobom sa mu páčila.

Dvere ambulancie sa zrazu otvorili a zjavil sa v nich doktor, čo Erika absolútne vytrhlo zo započatých úvah. Na tom doktorovi mu totiž niečo nesedelo...

Mal klobúk - taký ten štýlový, šedý klobúk, aký dnešná mládež nosila na diskotéky, aby vyzerala patrične kúlovo. Presne tak ten doktor vyzeral - akoby si z diskotéky, na ktorej chcel zbaliť dáku tú kočku, na chvíľu odskočil do nemocnice, prehodil si cez svoj štýlový outfit biely plášť a začal ordinovať. Bol bledý, pokožku mal takmer takú bielu ako plášť, aj vlasy pod jeho klobúkom mohli byť svetlé. Jeho tvár mala výrazné, ale elegantné rysy - akoby patrila dákemu vznešenému šľachticovi, priam kráľovi.

Doktor sa na Erika usmieval, akoby ho tým chcel povzbudiť, smiali sa jeho ústa i jeho istým spôsobom znepokojivé oči - akoby vám videli až do duše. Erik sa rozpačito rozhliadol vôkol seba, aby prerušil očný kontakt, ktorý s doktorom nedopatrením nadviazal. Nezdalo sa, že by sa niekto z ostatných čakajúcich tiež pozastavil nad tým zvláštnym doktorom v klobúku... A Erik si uvedomil, že je na rade - na lavici pred ním už nik nesedel, ani si nevšimol, kedy do ambulancie vošiel mladík s príšerne napuchnutou tvárou a odretými hánkami na rukách - asi sa niekde pobil.

Chlapec sa postavil a akosi zdráhavo prešiel až k dverám do ambulancie. Vošiel dnu, doktor za ním zatvoril dvere.

"Dobrý večer!" pozdravil ho lekár v sivom klobúku priateľským tónom, "Čože sa prihodilo vám, mladý muž?" spýtal sa, keď si Erika zbežne premeral od hlavy až po päty, aby našiel príčinu jeho návštevy pohotovosti.

"D-dobrý ve-večer," začal Erik akosi roztrasene, "J-ja... Môj krk..." A bez rozmyslu si stiahol z krku Leinu šatku. Trochu ho prekvapilo, ako veľmi bola zakrvavená, no pohľad do doktorovej tváre, ktorá sa stále oslnivo usmievala, ho chcel ubezpečiť skôr v tom, že jeho zranenie nie je vážne, že je to iba malý škrabanec.

"Sadnite si," ukázal doktor na lôžko, na ktorom vyšetroval pacientov, "Chcete tam pár stehov, aby ste sa mohli vystatovať pred priateľmi, alebo vám postačí náplasť?" spýtal sa ho zvesela.

Erik nechápavo zažmurkal - mal to byť žart? Prečo sa ho ten doktor pýta, či chce stehy? Tak potrebuje aj dáke stehy alebo nie? "J-ja, ehm..." zahabkal Erik, nevediac, či má v tom žartovaní pokračovať alebo byť radšej vážny. Bol to vôbec žart?

Doktor v klobúku sa presunul k polici s obväzmi a gázami, no o chvíľu bol opäť pri Erikovi a po tom, čo mu ranu vyčistil (nepríjemne to zaštípalo), mu ju prelepil veľkou náplasťou.

"Tak!" povedal doktor pyšne, akoby mu ranu pred chvíľou skutočne profesionálne dozašíval, nie iba prelepil leukoplastom, ktorý si Erik pokojne mohol kúpiť i sám v lekárni, "Ešte musíme spísať dáke papiere!" A odporučil sa k svojmu stolu, sadol si chrbtom k Erikovi.

Erik zostal sedieť na lôžku, rukou si opäť chytil krk, teraz už prelepený náplasťou. Ak stačila náplasť, prečo nebol doktor nahnevaný, že ho Erik oberá o drahocenný čas, ktorý mohol venovať vážnejšie zraneným pacientom? A prečo sa vôbec nespýtal, ako Erik k svojmu zraneniu prišiel, nebývajú lekári zvedavší? Erik sledoval doktorov chrbát, pohupávajúc vo vzduchu nohami, akoby bol bezstarostné decko, čo sedí v záhrade na plote s priateľmi, nie na nemocničnom lôžku s divným lekárom v klobúku. Prečo má klobúk?

Pero tíško škripotalo po papieri, ako doktor písal, z ulice dnu doliehal zvuk húkačiek. Na chodbe pred ambulanciou muselo byť tiež rušno, Erik začul nárek a bolestivé ochkanie. O chvíľu ktosi zakričal: "Uhnite, máme tu ťažkú autohaváriu!" a po nemocničnom linoleu zavrčali kolieska - pravdepodobne sem práve priviezli niekoho na lôžku.

"Ehm, pán Klob...Teda, pardón, pán doktor, bude to vypisovanie trvať ešte dlho?" spýtal sa Erik mierne roztrasene, pretože z chodby pred ambulanciou priam počul bolesť - kvílenie a stony trpiaceho človeka alebo dokonca viacerých ranených ľudí. "Myslím, že moje zranenie nie je až také vážne, ale niekto tam vonku asi skutočne potrebuje vašu pomoc..."

Ale doktor akoby ho ani nepočul, len ďalej písal, hoci Erikovi ten ruch z chodby priam trýznil uši.

"Pán doktor, skutočne si myslím, že by ste sa s tým papierovaním mali poponáhľať, čakajú tu skutočne ranení ľudia a ja som úplne v poriadku..."

Ale doktor bol ticho. Erik si vlastne uvedomil, že nastalo hrobové ticho - najprv utíchol ruch chodby; húkačky z ulice stíchli tiež; ešte aj nástenné hodiny nad doktorovým stolom, ktoré doteraz tíško tikali, akoby onemeli; ustal aj škripot pera po papieri... A pri tom sekundy na hodinách stále ubiehali, doktor stále čosi písal, len Erik akoby sa ponoril do hrobového ticha...

Keď chlapec naplno precítil absenciu akéhokoľvek zvuku, začala sa ho zmocňovať panika. Čo sa to tu deje?! Jeho srdce šialene bilo, ale nepočul ho, pretože nepočul nič. A zrazu nič ani nevidel - všetok nemocničný nábytok vôkol neho, ktorý bol už predtým sterilne biely, vybledol do ničoho, akoby sa pozvoľna rozplynul v okolitom priestore. Pohotovostná ambulancia ustúpila do úzadia a všetko vôkol neho bolo biele, biela ničota - Erik si ani neuvedomil, že už dávno nesedí na lôžku, ktoré sa pod ním rozptýlilo v priestore, podobne ako biely nemocničný paraván, biely stolík s obväzmi a gázami, biela skrinka s umývadlom, veľká biela skriňa, doktorov biely pracovný stôl, doktorov biely plášť...

Zostal tam iba ten šedý klobúk, ktorý oproti zvyšnej bielobe stmavol, teraz bol až čierny. Erik si najprv myslel, že sa klobúk samovoľne vznáša vo vzduchu, potom si však uvedomil, že ho má doktor stále na hlave, to sa len jeho plášť svojou bielobou miešal s okolitým priestorom.

Doktor sa začal pomaly otáčať, plášť za ním opisoval oblúk, ako keby muž urobil prudký rázny pohyb, a pomaly sa strácal, akoby sa mu len tak zošmykol z pliec. Doktor mal na sebe zrazu čierny oblek, ktorý ostro kontrastoval s okolitou bielobou, rukou sa načiahol k svojmu klobúku a prstami sa skĺzol po jeho strieške v elegantnom geste. Diabolsky sa uškŕňal, oči mu priam svietili. Erikovi po chrbte prebehli zimomriavky, naprázdno preglgol.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 crystall crystall | 8. července 2011 v 2:08 | Reagovat

Nabudúce už budem poslušne stručná, prisahám! :D

2 Natalica Natalica | 10. července 2011 v 12:02 | Reagovat

Akurát včera večer, teda skôr dnes ráno som náhodou prepla na anime a bol tam tiež taký pánko v klobúku :D

neviem, ale pri tom úvode a vlastne aj pri celom dieliku som sa sama pre seba uškŕňala ako blázon :D asi to bude tým, že som nespala celú noc :D

3 crystall crystall | 10. července 2011 v 15:42 | Reagovat

[2]: Alebo tým, že je tento diel dosť... no bláznivý XD

4 Natalica Natalica | 14. července 2011 v 18:31 | Reagovat

[3]:Možno trošku :D

Skvelý je ten nový vzhľad!

Ináč žiadam o povolenie zmeniť môj profil, našla som tam veci... na ktoré už nie som zrovna hrdá :-D

5 standyb standyb | Web | 18. července 2011 v 7:14 | Reagovat

kokos ako v tom pokračovať??? :D
a nahodou aj ja mam taky klobuk a cerveny ale nekupila som si ho aby som bola cool alebo ano?? :D

6 Ayamee Ayamee | 24. července 2011 v 0:39 | Reagovat

[4]: Jasné, to si ani povolenie pýtať nemusíš :D

[5]: Ta mne také klobúky prídu kúl! :D

A slečna capepeidy píše pokračovanie už asi dva týždne, len aktívne prázdninuje, tak tu stále nie je... Ale vraj ho už má pomaly aj dopísané... Tak počkaj na jej pokračko, možno po nej už budeš vedieť pokračovať :D

7 Ayamee Ayamee | 24. července 2011 v 0:40 | Reagovat

[4]: Jaj a dík za pochvalu vzhľadu, aj keď je zlý - kvôli tomu, že v konečnej verzii sa jednotliví autori rozlišujú farbou písma, by sa nám hodilo biele pozadie, nech sa dobre číta :-)

8 capepeidy capepeidy | Web | 25. července 2011 v 12:12 | Reagovat

[6]: no už som sa k tomu dopracovala snád sa na to dá i pokracovat a nie je to az take zle ako si mylim :D a pisem tu vlastne len preto lebo tu sa chváli i nový vyzor a ja sa chcem pridat aj ja chválim a vobec nevadi ze to písmo je farbne a nie je na bielom podla mne ja to super :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama