Červenec 2011

Moja 11 - ka

25. července 2011 v 12:03 | capepeidy |  Pracovná verzia
Takto to dopadne, keď sa vaša pointa skrýva v poslednej vete. Trošken som sa rozpísala, ale snáď to nebude také zlé, totiž dlho som už nepísala. Prajem príjemné čítanie :)

"Sledujem ťa!" pálivé slová sa Erikovi dostavali pod kožu ako úlomky skla. Sucho v ústach mu nedovoľovalo opäť preglgnúť.V tom započul prenikavé buchnutie rýchlo vyskočil na nohy.

Miestnosť okolo neho bola až príliš známa na to aby nevedel kde je. Opäť bol doma. Vo svojom dome. Preľakane sa obzeral po miestnosti a prerývane dýchal. V tom si to uvedomil. On... on len spal. Nepamätal si, že by mal niekedy taký živý sen ako bol tento. Ticho v dome prerušilo okrem jeho prerývaného dychu dopad Bennyho tlapiek v kuchyni. Erik nemohol uveriť realite. Bolo to tak krásne a hento bol len sen. Celý natešený vybral sa smerom do kuchyne aby vyobjímal svojho domáceho maznáčika. Prešiel po chlpatom koberci a cez záves, ktorý mal namiesto dverí obzerajúc sa po malom výtržnikovy, ktorý sa tu ledabolo prechádzal. V tom sa zarazil. Na zemi zostala otvorená kniha a pohár. Zodvihol ich a pozrel sa do knihy. Opäť zacítil svoje vyplašené srdce. Pozrel sa do knihy. Ani nevedel opísať ten pocit úľavy, keď na vrchu strany nebolo napísane: "Niekto ťa sleduje!"

Benny zakňučal a Erik sa otočil aby videl dôvod. Možno jeho sen nebol len snom. No za Erikom sa nevynorila z tieňa žiadna postava. Nikto tam nebol, takže... chlapec sklopil zrak... to neb... na zemi ležal ostrý nôž presne ten, ktorý ho predtým skoro zabil. Inštinktívne sa chytil za krk. Prekvapilo ho, že na noži je krv. Teda bolo to niečo červené. Erik si nebol celkom istý, ale keď na svojom krku zacítil chrastu zrazu si to uvedomil. Niečo tu nie je v poriadku. Tajne dúfal, že je to niečo a nie niekto.

Rýchlo prešiel ku knihe položenej a linke. Nenašiel tam rovnaký obsah, ale on tam musel niekde byť. Začal v nej listovať, ale stále nič. Po neúspešných pokusoch ju otvoril na stranách, ktoré videl ako prvé. Pozorne začal sledovať dvojstránku. Možno sa pomýlil a odkaz pre neho nebol napísaný na začiatku stránky asi bol niekde inde. Keď prečítal prvú uvedomil si, že nasledujúca na ňu dáko zle nadväzuje. Prezrel sa si stred a viazanie, keď si všimol, že tam jedna stránka chýba.

Zrazu si spomenul. Spomenul si na všetko do posledného detailu. Siahol do svojho vačku a vytiahol tú stránku. Stále tomu nemohol uveriť. Priložil ju ku knihe. Perfektne sedela. Až hororovo perfektne. Nevedel síce čo má robiť, ale niekto to musel vedieť. Napadol mu len jeden človek. Ale ak ho má stretnúť musí začať od začiatku.
Zobral knihu aj s vytrhnutou stránkou. Tu nebol v bezpečí. Rútil sa k východu zhrabol dáždnik a už ho v tom dome nebolo. Musí spraviť presne to čo pred tým. V Jazere bude mať chvíľu čas aby si prečítal kúsok z knihy. Musí zistiť čo sa to tu deje.

******

Erik sedel pri bare. Pivo už mal obiednané. Teraz mal možnosť prečítať si zopár stránok z te knihy, možno sa mu bude zdať niečo jasnejšie. Barman položil pivo pred neho a Erik sa ho hneď ujal. Dal si veľký glg. Nalistoval si obasah. Rýchlo ho preletel očami až zastal na názve kapitoly, ktorá mu odokryla túto realitu. Mala veľmi zvučný názov: " O tom ako neutečieš ". No viac si nestihol prečítať lebo sa tu objavil Tomáš.

"Čo tu sedíš tak sám? Prečo sa k nám nepridáš?" opýtal sa Erika Tomáš.
"Jasné, že sa pridám ." Erik sa naňho milo usmial a už vstával z barovej stoličky. Nechal sa tomášom odviesť do boxu kde sedeli jeho priatelia, ktorých už vlastne Erik spoznal.
"Takže, ľudia, zoznámte sa, toto je Erik, pracujeme spolu. A Erik, toto sú moji kamaráti z výšky. Boli sme skutočne dobrá partia... tento chalan, čo vyzerá, akoby mal chorobu šialených kráv je..." Tomáš ani nestihol dopovedať lebo ho Erik bezmyšlienkovite prerušil.
"Teodor, už si mi ho pár krát spomínal," rýchlo sa snažil vysvetliť svoje nové vedomosti a pokračoval aby to bolo rýchlejšie, musel zistiť čo sa to tu deje " a tamto Iva a tamto Lea myslím, že ďaľších už neuhádnem. " Erik sa to snažil ešte zamaskovať pár nevynnými gestami a mimikou a vyzeralo to aj celkom tak, že mu to vyšlo pretože Tomáš dopredstavoval zvyšok.

Erik nelenil a hned sa posadil k Lei. Bola to ďaľšia skladačka do jeho príbehu. Jediná vec, ktorú o Lei vedel, teda okrem toho, že je veľmi ukecaná, bola tá, že vlastní striebornú motorku a na nej i prišla sem. Aby mohol pokračovať a zistiť pravdu bez trápnej scény na záchode musí sa s ňou rozprávať o motorke. Po tom ako si vymenili zopár zdvorilostných fráz išla konverzácia veľmi jednoducho. Erik sa do nej nemusel ani poriadne zapájeť. Lea totiž ocenila jeho záujem o motorky natoľko, že sa za celých desať minút nezastavila v rozprávaní. Erik zistil o jej motorke viac ako chcel o všetkých zistiť za celý život. Potom ju prerušil s tým, že či by ho nemohla niekam hodiť. Ocenil by vraj viac tú užásnu vec ako len keď o nej rozprávajú. Lea z toho bola nadšená a bolo jej úplne šumák, že chce zaviesť do nemocnice. Zobrala kabelku a Erik nevedel ani ako a už obaja sedeli na motorke a uháňali cestami. S Leou sa cítil tak inak. Držal sa jej okolo pásu a spomínal na ich rozhovor. Ako jej oči žiarili a pery sa smiali.

Vystúpili na parkovisku pri nemocnici. Erik si zobral svoj dáždnik a pobrali sa dovnútra. Tak ako pred tým sa posadili pred ambulanciu pohotovosti. Ale niečo sa malo ešte stať. Erik sa snažil prísť na to čo to malo byť, keď mu to vtedy došlo. Lea tu stále bola a listovala si v časopise o zdraví. Teraz mala ísť po jeho dáždnik. Do kelu, som taký hlupák. Erikov červený dáždnik bol opretý vedľa neho. Musel rýchlo niečo vymyslieť.

"Lea už som narade ale dostal som strašnú chuť na tú tyčinku čo sme videli na druhej strane chodby, nemohla by si mi po ňu skočiť, kým prídeš možno ma už doktor pustí." Snažil sa najviac ako vedel.
"Jasné, aj ja mám na ňu chuť!" divoko sa usmiala a už aj bola na nohách. Vyšlo mu to.

Po chvíli sa doktor objavil vo dverách. Milo sa naňho usmial. Erik už nebol taký zmätený ako prvý krát. Zaraz sa postavil a vošiel dnu. Bol to presne ten istý doktor ako pred tým. Štýlový klobúk, tajuplné oči, ale teraz pre zmenu sa ho nič nepýtal a ani sa s ním nerozprával. Hned podišiel po leukoplast a vyčistil Erikovi ranu. Erik tiež mlčal. Obidvaja teraž už boli zainteresovaný. Doktor siahol po papieroch a začal ich vypisovať. Erik začal byť nervozny. Bolo to zvláštne to ticho v miestnosti. Začínal mať pocit, že už miestnosť prestane mať farby, ale zatiaľ sa nič nestalo.

Spoza dverí vychádzali vykriky bolesti. Ešte nenastal ten čas. " Uhnite, máme tu ťažkú autohaváriu!" započul medzi kvílením výkrik dákeho muža.
Teraz to začne. A naozaj mal pravdu. Šialené výkriky eufórie spoza dverí utíchali i húkačky. Erikovi začal behať mráz po chrbte. Vedel čo sa bude diať. Pozrel na hodiny nad stolom. Čas ubiehal ale tikanie utíchlo a škripot pera neustal ale počuť ho už nebolo. Všetky veci a celá miestnosť sa začali opäť strácať. Všetko bolo ako pred tým. Nastalo úplné ticho a úplná bielobiela ničota.

Doktor bol už otočený k nemu. V čiernom obleku prechádzajúc si po postrieške čiernejšieho klobúku. Diabolsky sa uškrnula a oči mu žiarili. No teraz mal Erik zosnovaný plán. Rozbehol sa po ničom a ruku načiahol pred seba. Uchmatol doktorovi jeho klobúk a nasadil si ho na hlavu. A odhodlane povedal.

"Teraz budeme hrať moju hru!"

Druhá časť

10. července 2011 v 20:03 | crystall |  Konečná verzia

LEGENDA:
Natalica| crashy | capepeidy | crystall | Myzarey


Erik sedel na barovej stoličke a s roztrasenými rukami upíjal z piva. V Jazere bývalo veľa ľudí, takže tu nebol sám. Snažil sa uvoľniť, ale mal pocit, že v tejto chvíli vníma každý jeden pohyb zabávajúcej sa masy. Nevedel sa na nič sústrediť a pritom ho neprestajne škriabal kus poskladaného papiera vo vrecku. Znova si odpil.

Vtom mu niekto položil roku na rameno, čo Erika tak vystrašilo, až zhodil na zem pohárik, z ktorého odpíjal. Jednou rukou chytil dáždnik a bol pripravený udrieť potenciálneho útočníka, keď si uvedomil, že je to jeho nie príliš dobrý, ale každopádne kamarát Tomáš.

"Čo tu sedíš tak sám? Prečo sa k nám nepridáš?" opýtal sa ho Tomáš. Ak si aj všimol Erikovo zvláštne chovanie, nedal to nijako najavo, na rozdiel od pár ľudí naokolo.

"No... Ro by som aj mohol," Erik si uvedomil, že by mu možno prospelo, keby nebol tak sám a postavil sa.

Tomáš ho odviedol do boxu, kde bolo celkom dosť ľudí, ktorých Erik nepoznal. Popravde, okrem Tomáša tam nebol nikto, koho by poznal.

"Takže, ľudia, zoznámte sa, toto je Erik, pracujeme spolu. A Erik, toto sú moji kamaráti z výšky. Boli sme skutočne dobrá partia... Tento chalan, čo vyzerá, akoby mal chorobu šialených kráv. je Teodor. Tamto dievča, čo sa zrejme pár dní nečesalo, je Iva a..." Tomáš mu postupne začal predstavovať ľudí pri stole a Erik zistil, že to, ako mu každý z nich kývol, ho vcelku upokojilo, aj keď na to, aby sa upokojil úplne, by potreboval ešte niekoľko pohárikov s niečím silným.

Tomáš sa v spoločnosti svojich priateľov choval úplne inak, ako ho Erik poznal. Bol väčšmi otvorený a tento Tomáš sa mu jednoznačne páčil viac. Nevediac, čo robí, rukou si prešiel po zaschnutej rane na krku a tým ju otvoril. Rana začala znovu krvácať a Erik si všimol, ako ho pozoruje jedno dievča z partie, ktorého meno okamžite zabudol.

Chvíľu na Erika pozerala s polootvorenými ústami. Rukou si siahla na krk a potom na neho vystrčila prst. Erik sa zatváril neisto, keď sa však dotkol svojho krku a na prstoch videl krv, jeho oči sa rozšírili rozrušením. Opäť pozrel na dievča, ktoré z neho po celý čas nespustilo oči.

Erik nervózne pozrel na svojho kamaráta Tomáša a zvyšok skupiny. Tomáš práve nahlas rozprával nejaký vtip o ženskom pohlaví, zdalo sa, že si ho nikto iný nevšíma. Ešte raz hodil krátky pohľad na dievča, otočil sa a rýchlym krokom, v snahe neupútať pozornosť, si to namieril ku toaletám. Prudko otvoril dvere, išiel až ku najvzdialenejšiemu umývadlu v kúte. Dáždnik oprel o stenu a zúrivo si vodou oblieval krk, aj keď vedel, že to nepomôže - potreboval obväz. Potreboval ísť do nemocnice.

Erik sa chúlil pri umývadle, keď znovu zacítil ruku na svojom pleci. Inštinktívne siahol na dáždnik a prudko sa otočil. Bola to tá Tomášova kamarátka a práve jej takmer vypichol oko.

"Hej! Spomaľ, ty dáždnikový útočník! Prišla som sa pozrieť, či si v pohode. To na krku bola krv?"

"Čo tu robíš? Toto sú mužské toalety, tu nemáš čo robiť. Nechaj ma, mám to pod kontrolou."

Dievča sa nahlo a žmúrilo očami na Erikovu ranu.

"To teda nemáš. Už vôbec nie, keď si v tom chaose omylom vošiel na ženské záchody," dievča prstom ukazovalo na znak na dverách a plagáty žien, maľujúcich si pery a oči pri zrkadlách. Usmiala sa na neho. "Som Lea. Erik, áno?"

Erik prikývol. Rukou si držal krk.

"Ako si ku tomu zraneniu prišiel? Si tu autom? Odveziem ťa do nemocnice?"

Zdá sa, že rada kladie stovku otázok naraz, pomyslel si Erik.

"Si nemý, alebo čo?" spýtala sa Lea a chmúrila očami.

"Nie som autom. A... A nemocnica by prišla vhod... Prečo..."

"Skvelé!" Lea mu skočila do reči, "tak ideme! Ale musíš mi sľúbiť, že na mňa nebudeš útočiť dáždnikom."

"Dobre."

"Och, ty toho veľa nenahovoríš, čo? Počkaj tu - skočím si po kabelku," sotva to dohovorila a už jej nebolo.

Erik sa znova otočil k umývadlu. Nechcel ju do toho zapliesť. Niečo sa dialo a vedel, že keby ostala s ním, je v ohrození. Hneď ako sa dostane ku nemocnici, rozlúči sa s ňou a bude opäť sám.

Lea sa vrátila s tmavofialovou kabelkou v ruke. Niečo z nej vyťahovala - bol to šál. "Tu máš. Obviaž si to okolo krku, je to lepšie, ako by si mal ísť cez klub a ulicu s rukou na krku."

"Čo povedal Tomáš?"

"Je to tvoja manželka či čo? Koho zaujíma, či niečo povedal? Poďme, rýchlo."

Vyšli na ulicu. Erik sa po celý čas obzeral okolo seba, čo zjavne rozčuľovalo Leu, ale bola ticho. Prišli na koniec ulice a Lea zastala.

"Ktoré je tvoje auto?" spýtal sa Erik.

"Žiadne nemám. Do nemocnice ideme týmto," usmiala sa Lea a ukázala na striebornú motorku pred nimi.

Erik sa neveriacky pozrel na striebornú motorku. Pre neho boli vodiči motoriek dobrovoľní darcovia orgánov. Erik zaujal protestný postoj a odmietavo pootočil hlavou. "Odmietam ísť na tejto mašine!"

S Leou to ani nemyklo. Ignorujúc ho, prešla k svojej striebristej motorke a prehodila cez ňu svoju nohu. Pozrela na neho výsmešným pohľadom: "Si len obyčajná baba, Erik. Priam sliepka."

Vygúlil na ňu svoje oči. "Čo si to povedala?!" Zmenil svoj protestný postoj za obranný.

"Sliepka!" zakričala s posmeškom priamo do jeho tváre, "Veď si chlap, preboha, azda sa bojíš motorky?!"

Rana ho začínala štípať. Cítil sa zoslabnutý a nechcel sa s ňou háďat kvôli jeho vlastnému presvedčeniu. "Ideme!" zahlásil.

Ako náhle sa na motorku posadil, mal chuť z nej zliezť. Lea vytúrovala motor a s veľkým piskotom pneumatík odštartovali smerom k nemocnici. Mrazivý vzduch ho pošteklil po tvári a tuhšie sa pridržiaval Lei. Jeho vnútro však zasiahol nepokoj. Cítil niečiu prítomnosť. Takú, akú pociťoval vo svojom dome.




Prvá časť

10. července 2011 v 19:33 | crystallica |  Konečná verzia

LEGENDA:
Natalica| crashy | capepeidy | crystall | Myzarey


Erik sa zobudil a prudko sa postavil z gauča, na ktorom spal. Zdalo sa mu, že z kuchyne počul zvláštne zvuky, čo bolo podozrivé, keďže býval sám a pokiaľ vedel, nikto u neho nebol. Potichu prešiel po chlpatom koberci, strašnom gýči, ako hovorieval. Zastal pred dverami, teda skôr závesom do kuchyne. Záves ľahko a potichu odhrnul a nazrel do miestnosti.

V tom momente sa mu nesmierne uľavilo. Celkom zabudol na svojho domáceho maznáčika - Benny stál uprostred stola a šťastne vrtel chvostom. Erik pristúpil k nemu a poškrabkal ho za jeho dlhými ušami.

Zodvihol zo zeme roztvorenú knihu a pohár. Chcel položiť obidve veci na stôl, keď ho v tom upútala veta, nachádzajúca sa na začiatku strany: "Niekto ťa sleduje."

Erik zúrivo zaklapol knihu a dúfal, že je len príliš paranoidný z toho hororu, ktorý pozeral večer. Nemohol si však pomôcť, mal z toho všetkého zlý pocit. Benny nastražil uši a potichu zakňučal, keď sa zrazu z tieňa pri chladničke vynorila postava a priložila Erikovi nôž ku krku.

Strieborná čepeľ ho pošteklila po holej pokožke. Na chrbte zacítil teplo vychádzajúce z útočníka. Srdce mu vynechalo pár úderov.

Strieborné ostrie z ničoho nič dopadlo s rindžaním na drevenú dlážku. Ani nežmurkol a rozbehol sa preč z kuchyne. Posledné kúsky zdravého rozumu mu vyslali signál do chodidiel.

Sám nerozumel tomu, keď sa z tmavej ulice vracal opäť do svojho domu.

Zastal pred vchodovými dverami, ktoré po jeho úteku zostali otvorené dokorán a nazrel dnu. Tmavá chodba bola tichá, na jej konci sa vlnil záves, obtiahnutý oranžovým svetlom - v kuchyni sa ešte svietilo.

Vošiel dnu a s búšiacim srdcom opatrne našľapoval po starej drevenej dlážke, ktorá tíško vŕzgala. Keď prechádzal okolo vešiaka na kabáty, zvesil z neho svoj dáždnik a zodvihol ho do vzduchu miesto zbrane - bol to trochu smiešny obranný nástroj, ale nič lepšie nemal. A v aktuálnom rozpoložení mu i obyčajný, neškodný dáždnik prišiel ako smrtonosná zbraň. Kuchyňa sa približovala, Erik sa zahnal dáždnikom, pripravený riadne ním tresnúť prípadného útočníka po hlave.

Chlapec sa zhlboka nadýchol a so strachom v očiach opatrne nakukol do kuchyne. Nik tam nebol, na stole iba opäť sedel Benny a čítal knihu. Teda, samozrejme, že pes nemôže čítať knihu, Benny len sedel nad otvorenou knihou a nadšene vrtel chvostom. Erik však dáždnik ešte neodložil, dvakrát obišiel stôl, rozhliadajúc sa po celej kuchyni, no nik tam nebol, nik... Dokonca zmizol aj nôž, ktorý mu ktosi ešte pred chvíľou držal pod krkom. Chlapec nechápavo pokrútil hlavou, keď pokladal dáždnik na stôl vedľa psíka.

"Šibe mi?" spýtal sa Erik Bennyho či skôr seba, keď psa hladkal po hlave. Potom mu zrak padol na vetu na konci roztvorenej dvojstránky (aj keď mal chlapec pocit, že knihu už zatvoril): "A bude ťa sledovať stále, až kým nedosiahne to, po čom najviac túži. A on túži len po jednom..." Veta pokračovala na ďalšej strane.

Čo je to s tou hlúpou knihou? Pýtal sa sám seba Erik, pretože ho akosi zneisťovala. Čo je to vôbec za knihu, kde sa tu vzala, kto mu ju požičal? Akosi si na to nepamätal. Stále mechanicky hladkal Bennyho a mal nutkanie obrátiť stránku a prečítať si zvyšok tej myšlienky, no zároveň to nechcel urobiť - tým by pripustil, že tej náhode, vďaka ktorej si všimol práve tie správne vety v danej knihe, prikladá význam. Zaváhal.

Pri racionálnom rozmýšľaní chcel zostať čo najdlhšie. Celá táto situácia možno bola vyvolaná len jeho predstavivosťou. Prečo by to musela byť pravda? Veď si tým nebol istý a nebol tu nikto, kto by mu to potvrdil.

Prešiel si po krku, ako to robieval vždy, keď sa snažil pochopiť situáciu. Po chvíli ruku z krku stiahol a natiahol sa k obalu knihy, aby ju mohol zavrieť. Chytil pravú polovicu knihy a v tom si uvedomil, že na ňu maľuje červené odtlačky svojich rúk. Rýchlo knihu pustil a pozrel sa na svoju ruku. Nemal na nej žiadne zranenie, ani len porezanie od papiera, ktoré by nepríjemne štípalo. Prešiel k umývadlu, aby si umyl ruky, no predtým si podvedome utrel rukou krk a až potom mu došlo, čo sa vlastne stalo a čo nie.

Zdesene si umýval ruky a párkrát si studenou vodou utrel i ranu. Zobral si vreckovku a priložil ju ku kvapkám krvi. Nebolo to v poriadku, pretože sa už nemohol nijako oklamať -naozaj sa niečo stalo.

Bez rozmýšľania vytrhol poslednú stranu, na ktorej si ešte pred chvíľou prečítal pár viet. Svojho psa nechal napospas osudu. Uvedomoval si, že musí odísť. Preč z tohto domu. Naozaj musí ísť preč. Poskladanú stranu strčil do vrecka a s dáždnikom - pre každý prípad - sa rozbehol na autobusovú zástavku. Ak musí ísť preč, nemôže ísť k známym. Mohol by ich vystaviť riziku, ak je toto všetko pravda. Musí ísť do baru. Nejakého ľuďmi preplneného baru.




Trochu DOSŤ psycho desina

8. července 2011 v 2:08 | crystallica |  Pracovná verzia
Neviem prečo, ale začala som si náš príbeh predstavovať ako anime - vidím jeho plagát, na ktorom je Lea na striebristej motorke, vyškiera sa, užíva si rýchlu jazdu, vejú za ňou vlasy; a ako kliešť sa jej pridŕža Erik so strachom v očiach, vo vystretej ruke drží svoj dáždnik ako dáky prápor. Je noc, čiernočierna tma, no na nich dopadá svetlo z neďalekej lampy, o ktorú sa opiera muž, oblečený celý v čiernom, s čiernym klobúkom, hlavu má sklonenú a rukou sa dotýka striešky klobúka, takže nik nevidí jeho tvár, lebo sa kúpe v tieni... :D

Keď sa zvalil na jednu z nepohodlných lavíc v čakárni pred ambulanciou pohotovosti, cítil sa príšerne - nielenže práve zažil krkolomnú jazdu na motorke, z ktorej sa mu dvíhal priam žalúdok, akoby trikrát za sebou zjazdil extrémnu horskú dráhu; začínal mať aj nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje. Ale nebol to nik z tých ochkajúcich a aukajúcich nešťastníkov, ktorí podobne ako on čakali na ošetrenie, tých zaujímali vlastné rany a zlomeniny. Cítil, akoby tu bol ešte niekto - niekto skrytý alebo rovno neviditeľný, niekto...

"Šibe mi, určite mi šibe!" zabrblal Erik zúfalo a začal sa nervózne rozhliadať vôkol seba, akoby niečo hľadal.

"Vravel si niečo?" zaujímala sa Lea, ktorá sedela vedľa neho, nezainteresovane listujúc akýmsi časopisom o zdraví, ktorý našla na lavičke.

"Kde mám dáždnik?!" spýtal sa náhle, akoby bol dáždnik pre neho priam životne dôležitý.

"Sme vo vnútri," krútila nad ním Lea nechápavo hlavou, "tu pršať nebude... "

"Ja potrebujem svoj dáždnik!" Erik začínal byť hysterický, jeho tón bol plný paniky, dokonca Leu chytil za plecia a mierne ňou triasol, akoby si ona potrebovala uvedomiť, že jeho dáždnik je v tejto situácii najpodstatnejší.

"Dobre, dobre!" Lea sa radšej postavila, "Nechala som ho pri motorke, ale donesiem ti ho, ak ho tak veľmi... potrebuješ. A keby si sa medzičasom dostal dnu," ukázala k dverám pohotovostnej ambulancie, "povedz im, nech ti skontrolujú i hlavu, je dosť možné, že máš otras mozgu..." Dodala napoly pobavene, napoly starostlivo, akoby sa vážne obávala o jeho zdravie, len to nechcela dať tak okato najavo.

Erik sledoval jej chrbát, až kým sa mu nestratila za rohom, potom pohľad presmeroval k dverám ambulancie. Zhlboka si povzdychol. Chcel to mať už čím skôr za sebou, aby mohol vymyslieť, čo ďalej. Uvažoval, či by nemal utiecť: dáždnik mu síce bude chýbať, ale bola to dobrá príležitosť - takto Leu aspoň do ničoho nezatiahne... No možno by ju do toho zatiahnuť mal - bola celkom... Bola mu prosto istým spôsobom sympatická, hoci pôsobila mierne nevrlo a na Erikov vkus priveľmi divoko... A práve preto nevedel, či ju do toho má zaťahovať alebo nie - istým spôsobom sa mu páčila.

Dvere ambulancie sa zrazu otvorili a zjavil sa v nich doktor, čo Erika absolútne vytrhlo zo započatých úvah. Na tom doktorovi mu totiž niečo nesedelo...

Mal klobúk - taký ten štýlový, šedý klobúk, aký dnešná mládež nosila na diskotéky, aby vyzerala patrične kúlovo. Presne tak ten doktor vyzeral - akoby si z diskotéky, na ktorej chcel zbaliť dáku tú kočku, na chvíľu odskočil do nemocnice, prehodil si cez svoj štýlový outfit biely plášť a začal ordinovať. Bol bledý, pokožku mal takmer takú bielu ako plášť, aj vlasy pod jeho klobúkom mohli byť svetlé. Jeho tvár mala výrazné, ale elegantné rysy - akoby patrila dákemu vznešenému šľachticovi, priam kráľovi.

Doktor sa na Erika usmieval, akoby ho tým chcel povzbudiť, smiali sa jeho ústa i jeho istým spôsobom znepokojivé oči - akoby vám videli až do duše. Erik sa rozpačito rozhliadol vôkol seba, aby prerušil očný kontakt, ktorý s doktorom nedopatrením nadviazal. Nezdalo sa, že by sa niekto z ostatných čakajúcich tiež pozastavil nad tým zvláštnym doktorom v klobúku... A Erik si uvedomil, že je na rade - na lavici pred ním už nik nesedel, ani si nevšimol, kedy do ambulancie vošiel mladík s príšerne napuchnutou tvárou a odretými hánkami na rukách - asi sa niekde pobil.

Chlapec sa postavil a akosi zdráhavo prešiel až k dverám do ambulancie. Vošiel dnu, doktor za ním zatvoril dvere.

"Dobrý večer!" pozdravil ho lekár v sivom klobúku priateľským tónom, "Čože sa prihodilo vám, mladý muž?" spýtal sa, keď si Erika zbežne premeral od hlavy až po päty, aby našiel príčinu jeho návštevy pohotovosti.

"D-dobrý ve-večer," začal Erik akosi roztrasene, "J-ja... Môj krk..." A bez rozmyslu si stiahol z krku Leinu šatku. Trochu ho prekvapilo, ako veľmi bola zakrvavená, no pohľad do doktorovej tváre, ktorá sa stále oslnivo usmievala, ho chcel ubezpečiť skôr v tom, že jeho zranenie nie je vážne, že je to iba malý škrabanec.

"Sadnite si," ukázal doktor na lôžko, na ktorom vyšetroval pacientov, "Chcete tam pár stehov, aby ste sa mohli vystatovať pred priateľmi, alebo vám postačí náplasť?" spýtal sa ho zvesela.

Erik nechápavo zažmurkal - mal to byť žart? Prečo sa ho ten doktor pýta, či chce stehy? Tak potrebuje aj dáke stehy alebo nie? "J-ja, ehm..." zahabkal Erik, nevediac, či má v tom žartovaní pokračovať alebo byť radšej vážny. Bol to vôbec žart?

Doktor v klobúku sa presunul k polici s obväzmi a gázami, no o chvíľu bol opäť pri Erikovi a po tom, čo mu ranu vyčistil (nepríjemne to zaštípalo), mu ju prelepil veľkou náplasťou.

"Tak!" povedal doktor pyšne, akoby mu ranu pred chvíľou skutočne profesionálne dozašíval, nie iba prelepil leukoplastom, ktorý si Erik pokojne mohol kúpiť i sám v lekárni, "Ešte musíme spísať dáke papiere!" A odporučil sa k svojmu stolu, sadol si chrbtom k Erikovi.

Erik zostal sedieť na lôžku, rukou si opäť chytil krk, teraz už prelepený náplasťou. Ak stačila náplasť, prečo nebol doktor nahnevaný, že ho Erik oberá o drahocenný čas, ktorý mohol venovať vážnejšie zraneným pacientom? A prečo sa vôbec nespýtal, ako Erik k svojmu zraneniu prišiel, nebývajú lekári zvedavší? Erik sledoval doktorov chrbát, pohupávajúc vo vzduchu nohami, akoby bol bezstarostné decko, čo sedí v záhrade na plote s priateľmi, nie na nemocničnom lôžku s divným lekárom v klobúku. Prečo má klobúk?

Pero tíško škripotalo po papieri, ako doktor písal, z ulice dnu doliehal zvuk húkačiek. Na chodbe pred ambulanciou muselo byť tiež rušno, Erik začul nárek a bolestivé ochkanie. O chvíľu ktosi zakričal: "Uhnite, máme tu ťažkú autohaváriu!" a po nemocničnom linoleu zavrčali kolieska - pravdepodobne sem práve priviezli niekoho na lôžku.

"Ehm, pán Klob...Teda, pardón, pán doktor, bude to vypisovanie trvať ešte dlho?" spýtal sa Erik mierne roztrasene, pretože z chodby pred ambulanciou priam počul bolesť - kvílenie a stony trpiaceho človeka alebo dokonca viacerých ranených ľudí. "Myslím, že moje zranenie nie je až také vážne, ale niekto tam vonku asi skutočne potrebuje vašu pomoc..."

Ale doktor akoby ho ani nepočul, len ďalej písal, hoci Erikovi ten ruch z chodby priam trýznil uši.

"Pán doktor, skutočne si myslím, že by ste sa s tým papierovaním mali poponáhľať, čakajú tu skutočne ranení ľudia a ja som úplne v poriadku..."

Ale doktor bol ticho. Erik si vlastne uvedomil, že nastalo hrobové ticho - najprv utíchol ruch chodby; húkačky z ulice stíchli tiež; ešte aj nástenné hodiny nad doktorovým stolom, ktoré doteraz tíško tikali, akoby onemeli; ustal aj škripot pera po papieri... A pri tom sekundy na hodinách stále ubiehali, doktor stále čosi písal, len Erik akoby sa ponoril do hrobového ticha...

Keď chlapec naplno precítil absenciu akéhokoľvek zvuku, začala sa ho zmocňovať panika. Čo sa to tu deje?! Jeho srdce šialene bilo, ale nepočul ho, pretože nepočul nič. A zrazu nič ani nevidel - všetok nemocničný nábytok vôkol neho, ktorý bol už predtým sterilne biely, vybledol do ničoho, akoby sa pozvoľna rozplynul v okolitom priestore. Pohotovostná ambulancia ustúpila do úzadia a všetko vôkol neho bolo biele, biela ničota - Erik si ani neuvedomil, že už dávno nesedí na lôžku, ktoré sa pod ním rozptýlilo v priestore, podobne ako biely nemocničný paraván, biely stolík s obväzmi a gázami, biela skrinka s umývadlom, veľká biela skriňa, doktorov biely pracovný stôl, doktorov biely plášť...

Zostal tam iba ten šedý klobúk, ktorý oproti zvyšnej bielobe stmavol, teraz bol až čierny. Erik si najprv myslel, že sa klobúk samovoľne vznáša vo vzduchu, potom si však uvedomil, že ho má doktor stále na hlave, to sa len jeho plášť svojou bielobou miešal s okolitým priestorom.

Doktor sa začal pomaly otáčať, plášť za ním opisoval oblúk, ako keby muž urobil prudký rázny pohyb, a pomaly sa strácal, akoby sa mu len tak zošmykol z pliec. Doktor mal na sebe zrazu čierny oblek, ktorý ostro kontrastoval s okolitou bielobou, rukou sa načiahol k svojmu klobúku a prstami sa skĺzol po jeho strieške v elegantnom geste. Diabolsky sa uškŕňal, oči mu priam svietili. Erikovi po chrbte prebehli zimomriavky, naprázdno preglgol.